Odejděte prosím… hned

Hra Václava Havla Odcházení je ďalším z jeho dramatických textov, ktorý veľmi jasne nadväzuje a odkazuje na tradíciu a princípy svetovej absurdnej dramatiky, ktorej emblémových predstaviteľov snáď dobre poznáme. Text sám o sebe má veľmi príjemný potenciál, priznám sa však, že ten sa podľa môjho názoru v prípade inscenácie NDM vytratil.

Havel text štrukturuje do piatich dejstiev, predpisuje prestávku na presnom mieste (čoho sa autori inscenácie držia) a celý dej hry, plný absurdných dialógov, je popretkávaný veľmi príjemnými reminiscenciami na Čechova a Shakespeara.

Napriek tomu že som si vedomý, že nemám kľúč k uchopeniu tohoto textu, s rovnako pokojným svedomím sa nebojím napísať, že som presvedčený, že takto by sa to robiť nemalo.

„Prosím herce, aby hráli pokud možno civilně, přirozeně, bez groteskních gest či komických grimas, zkrátka aby se nepokoušeli učinit hru zábavnější tím, že se všelijak pitvoří. Děkuji.“, je výrok z Havlovej hry, ktorý interpretuje hlas vstupujúci do celého príbehu.

Na jednej strane ho môžeme vnímať naozaj ako ironizujúci a komický prvok, pričom sa prirodzene očakáva, že herci spočiatku „prehrávajú“. To však väčšina predstaviteľov v inscenácii NDM robí aj po tom, ako táto replika zaznie. Navyše som presvedčený o tom, že aj v momente, kedy by herci mali v úvode prehrávať, by mali k postavám a samotnému prehrávaniu pristupovať citlivejšie a civilnejšie a momenty prepálených gest a intonácii by sa mali objavovať zriedkavejšie. Rovnako rozpačito pôsobia všetky nahrávky Hlasu, ktorý do deja vstupuje – herci počas nich totiž niekedy ostanú v absolútnom štronze, inokedy sa kde-tu pohnú, inokedy na nahrávku reagujú.

Rovnako, ako pri inscenácii Král umíra, si teda myslím, že nedošlo k dostatočnej explikácii zo strany režijno-dramaturgického tandemu, pričom zjavne absentuje i zámer prostredníctvom inscenácie textu niečo odovzdať, povedať. Myšlienky a témy, ktoré razil v texte Havel, stali sa mdlými a zahodenými; utopili sa v nudných situáciach a prázdnych charakteroch bez vnútornej či vonkajškovej motivácie s relatívne výraznou, no s vcelku zbytočnou pohybovou štylizácicou, čomu nepomáhala ani výtvarná zložka celku. Scénografia sama neponúka absolútne nič, kostýmy pôsobia ako zvláštny zlepenec second-handu, gýču a nevkusu.

Zvuková zložka vo mne tiež zanechala veľmi rozpačitý dojem. Pokiaľ už raz hudbu reprodukujeme, bolo by možno na mieste sa vyhnúť kontextuálne nepochopiteľným výstupom dvoch mužov, imitujúcich zvuky búrky. Je nad slnko jasné, že je zámerom réžie absurditu prehĺbiť práve týmto princípom, ako mi však ktosi kedysi kdesi (najpravdepodobnejšie jeden z pedagógov na VŠMU) povedal (a teraz budem parafrázovať), absurdná dráma je absurdná, ak sa hrá na vážno a nesnaží sa byť absurdnou.

Mário Drgoňa