BLOG

 

Vyrypajev alebo ako by sme sa mali prepiť do triezvosti

 

Inscenácia Opití v Dvanáctce sa vyznačuje komornosťou, k čomu ju akosi predurčuje už sám divadelný priestor. Scénu tvorí štrnásť stoličiek, na ktorých sedia herci a lampa v tvare gule umiestnená v strede. Herci vstupujú do dialógov zo svojich miest, z pozície sledujúcich (princíp sedíme – súdime), do pozície sledovaných, výstupy sa dejú bez použitia akýchkoľvek rekvizít, čím prirodzene odpadá zvyčajne vždy prítomný balast a rozptyľujúce elementy. Text sa teda stáva obnaženým a hracie pole, na ktorom sa rozohrávajú jeho významy a vrstvy, je čisté.

Herecká štylizácia je tvorená z fyzických a psychických prejavov opitosti, ako už vyplýva z názvu. Stav opitosti upravuje myšlienkové pochody tak, že sa nám v jednom momente javí všetko úplne jasné a o sekundu na to až zúfalo fatálne. Touto ambivalenciou vzniká prirodzená dynamika. Tiež rozhodnutia a riešenia, ktoré robíme a nachádzame sa vymykajú triezvej logike, prinášajú absurdnosť a humor. Noc a opitosť nám vytvára ideálne dané okolnosti na to, priznať si, čo by sme inokedy nepriznali, urobiť to, na čo by sme nemali normálne odvahu. Tiež sme ale často nútení sa vystavovať konfrontáciám, ktoré nečakáme, a na ktoré nie sme pripravení. Tma robí všetko znesiteľnejším a vymedzeným, alkohol zbúra osobné i spoločenské konvencie. Ku všetkým týmto inscenačne výhodným atribútom danej okolnosti ale treba pristupovať paradoxne triezvo a s citom. Brutovského Opití balansujú na hrane, prechádzajú rôznymi štádiami, od veľkej zábavy, cez mizériu, až po skoro rannú únavu materiálu. Dramaturgicky veľmi funkčným ťahom bolo v mojich očiach rozhodnutie dopriať postavám náhle vytriezvenie v momentoch akéhosi osobného precitnutia, uvedomenia si novej skutočnosti. V prvej polovici boli tieto zvraty vo výstupoch mimoriadne funkčné a dodávali autenticitu vypovedanému textu. Prestávka v prípade tejto inscenácie nebola podľa mňa šťastným riešením. Budovaný vzťah medzi postavami a divákmi skrehol, uveriteľnosť stavu, do ktorého sme sa spolu s hercami ponárali sa oslabila. Druhá polovica tak navyše zvolenou schémou postupného navracania postáv, ich vzájomného varírovania (ktorého vnútorný mechanizmus je vskutku majstrovsky vypracovaný) a rozuzlovania vzťahov, strácala temporytmus, držal ju hlavne dobre napísaný text.

Chcela by som vyzdvihnúť absenciu hudby ako podmazu počas hereckých akcií. Javiskový priestor až na predelové pasáže napĺňa len prelievanie hercov z jednej strany na druhú (zvuky padania na zem, zakopávania...), a ich hlasový prejav (bozkávanie, vzdychy, vzlyky a pod.). Zintenzívňuje sa tak fyzická prítomnosť a prežívanie, ktoré je podľa mňa nevyhnutné v prípade tejto inscenácie neustále akcentovať.

Sme ľudia (Boh? Láska? Hovno?) a tak aj žijeme, pochybujeme, cyklíme sa a hľadáme niečo, čo celý čas visí vo vzduchu.

 

Hana Launerová

Add a comment