Bernhard, Ochodlo...a ja

Diváci sa po vstupe do divadelnej sály Komorní scény ocitajú v priestoroch akéhosi podivného mäsokombinátu. Obité kachličky, špinavá sterilita, dvere, za ktorými je len zápach, núdzové svetlo, polystyrénové mäsové kocky. Béčkový horor. Samotný výber priestoru, v ktorom sa dej odohráva, mi okrem kontrastu k Brusconovej osobnosti a zámeru(tvoriť veľké umenie v tak antiestetickom priestore), nepriniesol ďalšie východiská, respektíve, neodčítala som z tohto výberu inscenačný kľúč.

Do miestnosti vstupuje indiferentný mäsiar/hostinský, pri ktorom som si po celý čas nebola istá, či jeho prejav vychádza z faktu, že je to notorik, alebo, že je mentálne zaostalý. Za ním Bruscon, vo výrazne štylizovanom kostýme, autoritatívny prejav, pedantské gestá, má v sebe niečo z diktátora aj bonvivána. Ostatné postavy (Brusconove dve deti a manželka) tiež podliehajú štylizácii. Tá sa javí ako funkčná, charakterotvorná a nesúca ideový odkaz, napríklad v scénach šikany oboch detí. Môže za to pravdepodobne Císovského vycibrená práca s hereckým prejavom, pretože postava umelca posadnutého krásou a dokonalosťou (v replikách viac krát odznie parafráza na Hitlera, respektíve, myšlienky nemeckého fašizmu), dostáva zrazu nekorektný, arogantný, povýšenecký, pokrivený, ale v konečnom dôsledku hlavne ľudský rozmer.

Osobitnú kapitolu inscenácie, ktorú nemožno opomenúť, tvorí práca s kamerou a niečo ako vizuálny efekt skeneru, ktorý sa niekoľkokrát objaví, je teda nemožné mu nevenovať pozornosť, a je, bohužiaľ, napriek faktu, že sa objavuje niekoľko krát, nemožné ho nejako čítať, či vydedukovať z neho zámer inscenačného tímu. Rovnako postrádam význam kamery z 90. rokov, práve z dôvodu, že nijako nepodporuje inscenáciu, jediným pozitívnym bodom by mohlo byť, že sprostredkúva Brusconovi akúsi formu exibície.

Pri sledovaní divadelného predstavenia potrebujem vždy zodpovedať otázku: „Prečo toto?“ a „Prečo takto?“. Občas stačí, že inscenácia so mnou komunikuje, teda, sprostredkúva mi pocit, že nestrácam čas (všetko ostatné je len plusom). Je jasné a úplne normálne, že človek nemusí všetko pochopiť, že mu niektoré veci skrátka nedôjdu, alebo potrebuje čas na to, aby ich spracoval. Pokiaľ ale tieto otázky nie sú zodpovedané automaticky, a ani po dlhšej úvahe nedospejem k aspoň trochu uspokojivému pocitu, viem, že chybu mám hľadať na druhej strane. A to bol pre mňa prípad Divadelníka v Komorní scéne.

Hana Launerová