Král umírá, ať žije král!

Tento text Eugena Ionesca, rovnako ako mnohé ďalšie, je majstrovsky vystavanou absurdnou drámou. Tragédia človeka – jednotlivca sa tu mieša s motívom absurdity ľudskej existencie ako takej a zároveň s príbehom človeka – vladára, ktorý zhumploval krajinu a ľud, planétu, svoj život… </>

Inscenácia v Divadle 12 sa tématicky drží autorových ideí. Otázkou však je, do akej miery bola režijná explikácia smerom k hercom dostatočná, resp. či bola obojstranne pochopená. Jednotlivé charaktery pôsobia dojmom nie príliš šťastne zvolenej štylizácie, pričom celkovému dojmu nenapomáhajú ani veľmi nesúrodé kostýmy a hudba, ktorá síce je zvukovo zaujímavá či príjemná, no v inscenácii necítiť jej širší kontext. Tempo-rytmicky je celok veľmi kolísavý, často mu chýba dynamika ako v javiskovej situácii, tak v dialógoch. Domnievam sa teda, že výsledok by mohol byť omnoho pôsobivejší, ak by sa zo strany tvorcov našla chuť a energia ešte sa v inscenácii trocha prehrabať a zistiť, čo by jej svedčilo viac. Všetci vieme, že to nie je v kamenných divadlách zvykom, no ako si pri nazretí do bulletinu inscenácie všimneme, dosť podstatne sa oproti premiére zmenila napríklad scénografia. Kráľ teda ešte nezomrel.

Mário Drgoňa