Keď kráľ zomiera príliš dlho

Na scéne sa všetko rozpadá. Nič tak akosi nefunguje. V spálňach sú pavučiny, krajina kolabuje, ľudia sa nerodia a narodení odchádzajú preč. A do tohto smutného zmätku sa budí František Večeřa, ako Kráľ Bérenger I., okato umiestnený na javisku od samého začiatku, ako hromada šatstva, ako mŕtvola, ako predzvesť vlastného konca. Myslím si, že problémom inscenácie je hlavne toto rozhodnutie, a to pracovať s kráľom od prvej chvíle ako s umierajúcim, alebo dokonca mŕtvym. Zaniká možnosť eskalácie, vývojového oblúka ďalších postáv, moment prekvapenia a pod.

Pri inscenovaní Ionescových textov, ktoré generálne viac či menej radíme do žánru absurdnej drámy, je dôležité si vedieť správne pomenovať autorov zámer, a potom ho umne tlmočiť hercom, pre čo najlepšie uchopenie postáv, symbiózu, konsenzus a sústredenie, bez akého inscenácia, hlavne tohto druhu textov, nemôže fungovať. Kráľ umiera v Dvanástce zastal na pol ceste. Nesúrodé a vzájomne nekorešpondujúce kostýmy, nevyužitá scénografia, ktorej tiež chýbal jednotiaci prvok, nefunkčná hudba, v surovom protiklade k ďalším zložkám.

Ionescov text je natoľko plnohodnotný, že pri jeho inscenovaní nie sú nutné veľké aktualizačné kroky. Téma moci, ktorá je na ústupe, človeka, ktorý si uvedomuje, že ho opúšťajú sily a všetko sa mu vymyká spod kontroly, konečnosť ľudského bytia, to všetko je archetypálne a aj pri úplnej javiskovej náznakovosti a minimálnej úprave sa k nám autorov odkaz dostane. Pri inscenovaní v divadle Dvanáct som ale bytostne cítila potrebu prekvapenia, aktualizačného prvku, skrátka niečoho, čo by mi z mŕtvej inscenácie o mŕtvom kráľovi, urobilo inscenáciu údernú, súčasnú a nastreľujúcu asociácie, ktoré pulzujú a vystavujú diváka konfrontácii ako s vlastným bytím, tak jeho definitívnosťou.

Hana Launerová