Transky, body vteřiny alebo ľudia dokážu byť naozaj zlí

Vzhľadom na to, že som vedúcim divadelnej rubriky v kultúrno-spoločenskom angažovanom mesačníku pod názvom Kapitál (slovenská obdoba českej A2), dovolím si v nasledovnom blogu do veľkej miery citovať môj článok, ktorý sa venuje práve inscenácii Transky, body, vteřiny. Moje postoje k danej inscenácii sa totiž ani po tejto live previerke (keďže článok som písal na základe video záznamu) nezmenili a navyše by som čitateľom blogu Ostravaru rád sprostredkoval aj odpovede Tomáša Dianišku, ktoré mi kvôli článku ochotne poskytol.

Nie je zvykom, aspoň v našich geografických súradniciach, že by divadlo zobrazovalo športový svet. Navyše je dôležité si uvedomiť, že sa k týmto dvom „disciplínam“ často pristupuje ako k protipólnym súčastiam kultúry.

Divadlu Petra Bezruče sa však podarilo divadlo a šport veľmi umne skĺbiť. Transky, body, vteřiny Tomáša Dianišku je inscenáciou spoločensky veľmi aktuálnou. Korene príbehu, ktorý inscenácia sprostredkúva, pritom siahajú až do roku 1913. Ale nielen tam nás autor zavedie. V úvode sme svedkami scény, kde Zdena Koubková (ktorú skvelo stvárňuje Jakub Burýšek) začína rozhovor so žurnalistkou a autorkou (Markéta Matulová), ktorá predstavuje Lídu Merlínovú (pseudonym Ludmily Pecháčkovej – autorky knihy Zdenin světový rekord). Ide o román, ktorého titul zdanlivo oslavuje úspechy Zdeny Koubkové; v jej živote ale spôsobil zásadný zlom. Po vydaní knihy Koubková oznámila, že z existenčných a študijných dôvodov nebude pokračovať v atletickej kariére. V skutočnosti sa zmietala v čoraz intenzívnejšom boji o vlastnú identitu.

V inscenácii autor použil princíp interview, aby mohol retrospektívne rozprávať príbeh protagonistky. Tu je dôležité zdôrazniť, že táto voľba celkovému výsledku veľmi svedčí z hľadiska dynamiky deja; je však škoda, že sa v jednom momente princíp striedania miesta a času vytráca a tak je celok ochudobnený o tempo a vyššie spomínanú, pôvodne dobre „našliapnutú“ dynamiku.

Dianiška však napomáha dotvoriť atmosféru aj fabulovanými situáciami: zborový spev – kde jej preskakuje hlas – či futbal, v ktorom neustále poráža spolužiakov a oni ju za to šikanujú. Vidíme jej neschopnosť nadviazať vzťah s mužmi, neustále narastajúcu rivalitu a posmievačné či pochybovačné urážky a narážky na jej sexuálnu orientáciu či identitu zo strany laickej i profesionálnej športovej verejnosti.

Tvorcovia nám sprostredkúvajú život Zdeny Koubkovej do momentu, kedy zistí, že je mužom. Nedozvieme sa už, ako jeho život pokračoval. (Po operácii okamžite odovzdal všetky ocenenia a vyhlásil, že rekordwoman už nejestvuje. Keď sa vrátil do Prahy, zložil maturitnú skúšku, oženil sa, presťahoval na Zahradní město a zamestnal sa ako úradník. Ale na šport definitívne nezanevrel; so svojím bratom Jaroslavom sa aktívne venoval ragby.)

Dôležité je, že autor pri scénickom stvárnení nezabudol na dobový kontext a veľmi zručne ho v inscenácii akcentoval nielen dôrazom na scénografickú a kostýmovú zložku, ale aj v rovine textu a v akcii – viac ráz je tu dokumentovaný dobový, nie príliš pozitívny postoj k ženám, no tiež viaceré narážky na vzostup Hitlera, koniec éry Masaryka a podobne. Dianiška nevytvoril javiskovú tragédiu, no s použitím princípu hyperboly, čiastočnej fabulácie vychádzajúcej z faktov a adekvátneho množstva humoru a grotesky sa mu podarilo vytvoriť lákavé dielo, ktoré je zaujímavé formálne i obsahovo.

Prečo sa však Tomáš Dianiška rozhodol dostať do povedomia prostredníctvom divadla práve príbeh Zdeňka Koubka a ako ho vôbec objavil? Jeho odpoveď nám prezradí, že za vznikom jedného „špílu“ vôbec nemusí byť alchýmia, no rozhodnúť môže aj náhoda plynúca z bezvýchodiskovej situácie.

„Bezruči ma už urgovali, nech im pošlem titul a anotáciu a ja som stále nemal žiaden nápad. V kníhkupectve som ale náhodou objavil novinku od Pavla Kovářa – Příběh české rekordwoman a na obálke sa písalo niečo ako: zákulisí největšího skandálu První republiky. Hneď som vycítil potenciál námetu. Hľadanie vlastnej sexuality predsa ponúka dramatické situácie ako hrom. Do toho tridsiate roky, keď sa o týchto veciach vôbec nehovorilo. Zmietaný hlavný hrdina na pozadí veľkých dejín. To je predsa učebnicový príklad dobrého príbehu. Niečo medzi československým Forrestom Gumpom a Chlapci neplačú. Zavolal som do divadla, že to bude o transsexuáloch, bez toho aby som vedel, čo ten termín presne znamená. Kúpil som tú knihu, nechal ju ležať rok v kúte a do poslednej chvíle prokrastinoval.“

Z divadelného hľadiska je obsadenie v tomto prípade kapitolou vzbudzujúcou zvedavosť a otázky. Podľa Dianišku síce chvíľu vo vzduchu visela možnosť, že by Zdenu hrali dvaja herci – muž i žena, no nakoniec nechcel hlavnému predstaviteľovi uľahčiť výkon o päťdesiat percent. Okrem toho tvrdí, že Zdenu hrá muž, pretože Zdena mužom bola. To ale divák na začiatku nevie, iba tuší, keďže Zdeněk bol intersexuál. Zámena pohlavia hercov na javisku je podľa jeho vlastných slov vždy trošku provokatívna a bizarná, ale zároveň veľmi vďačná. „Museli sme dávať bacha, aby to neskĺzlo do bulvárnej komédie. Aby to Jakub Burýšek hral krehko a jemne. Kubo má pre tú postavu výborné fyzické predpoklady. Ideálne by bolo, keby diváci zo začiatku nevedeli, či ide o herca alebo herečku.“

A čo povie Tomáš Dianiška, keď sa ho opýtate, kto podľa neho bol Zdeněk Koubek?

„Muž, ktorý sa narodil v zlom tele a hlavne v zlom čase. Cez jeho ťažký osud môžeme v roku 2019 vnímať, ako sa máme dobre. Že naše problémy sú často banálne a žijeme v relatívne tolerantnej spoločnosti. Pripomína nám, že sa máme fajn. Zároveň však Zdena žila v tridsiatych rokoch minulého storočia a naša súčasnosť sa tej minulej začína dosť nebezpečne podobať. Zdenin príbeh sa nás snaží varovať. Nenávisť a strach z neznámeho sú bohužiaľ večné.“

Na záver by som ešte nesmierne rád vyzdvihol všetky herecké výkony, ktoré dokazujú výbornú ansámblovitosť súboru DPB, ako aj vysoké diespozície všetkých členov súboru.

Mário Drgoňa