Zimní slunovrat

Komorní scéna Aréna si reputáciu naštrbenú inscenáciou Mandragora bez pochýb napravila Schimmelpfennigovým Zimným slnovratom v réžii a dramaturgii tandemu Kristýny Kosové a Adama Svozila. O tom, že Ronald Schimmelpfennig je dramatik naozaj výnimočných kvalít, snáď nie je pochýb.

Bolo nesmierne zaujímavé sledovať, ako tvorcovia v symbióze s autorom ponúkajú na pozadí príbehu jednej rodiny mnoho nadčasových, priam večných tém. Mužsko ženský vzťah, neustále hľadanie šťastia (ktoré človek nachádza často v utrpení), totalitný režim a osobnosť psychopatického sadistu, ktorý dokáže byť veľmi šarmantný a príjemný, dokonca pôsobí až rozprávkovým dojmom. Zdanlivo nesúrodá zmeska tém. Pre Schimmelpfenniga však nie.

Spočiatku neurčité a veľmi humorné situácie sa časom začnú preklápať do momentov, kedy sa smiech vytráca čím ďalej, tým viac, až divák s napätím a zatajeným dychom sleduje, čo sa bude diať ďalej.

Fascinujúca je aj komika, ktorá vzniká na základe akéhosi pokusu (v najpozitívnejšom slova zmysle) o v-efekt („brechtovský scudzovací“ efekt), ktorý vznikal hereckým tlmočením scénických poznámok intepretujúcich či už dekoráciu alebo náladu tej-ktorej postavy, pričom repliky dostávali osobitý výraz ná základe podtextov a intonácii, ktoré však vychádzali z postavy a režijno dramaturgickej koncepcie, nie z herca samotného, ktorý má od postavy odstup – čo by som osobne možno preferoval viac.

<þ>Jednotlivé postavy tak viedli medzi sebou dialóg nielen keď ho viedli v „scénickom dialógu“, no i v spomínaných poznámkach. Spomínaný v-efekt navyše celý dej dynamizoval a ani na moment mi nedal odpočinúť, či „vypnúť“ pozornosť. Oceňujem tiež spôsob uchopenia detskej postavy – praktický, komický a výpovedný zároveň.

Okrem toho je bez pochýb potrebné vyzvihnúť herecké výkony – veľmi precízne a vyladené do detailu. V kombinácii s útulnou scénografiou naznačujúcou domov ľudí, ktorí netrpia hmotnou núdzou (duševnou však nadmieru), sa tvorcom podarilo sprostredkovať veľmi zaujímavú a hlbokú sondu do medziľudských vzťahov, ako i do vzťahu človeka k histórii a sebe samému. Schimmelpfennigov text ja naozaj mnohovrstevnatý a rozkryť všetky jeho plány, priznám sa, mi ešte chvíľočku potrvá. Domnievam sa však, že sme v tomto prípade narazili na symbiózu autora a režijno-dramatrugického tandemu.

Mário Drgoňa